História
Požičovňa kostýmov a krojov pri Matici slovenskej
V minulosti, aj u mnohých zákazníkov známa aj pod názvom ŠATNICA. Dôvod a potrebu vzniku tejto jedinečnej a zároveň jedinej ustanovizne v republike je potrebné hľadať v histórii slovenského ochotníckeho divadelníctva. Úspech každého divadelného predstavenia závisel nielen od ideových, umeleckých a personálnych podmienok, ale aj od materiálno-technických predpokladov. Práce súvisiace s divadelným predstavením si ochotníci robili sami. Svetlou výnimkou pri zhotovovaní javísk a ich dekorácií boli ochotníci v Liptovskom Mikuláši a Martine. Mikulášskym ochotníkom robil dekorácie maliar Peter M. Bohúň, scény v Národnom dome v Martine, kde účinkoval Slovenský spevokol, navrhoval šikovný maliar amatér Jozef Kohút. Kostýmy na jednotlivé predstavenia si martinskí ochotníci požičiavali zo začiatku z pražského Národného divadla. Od roku 1875 si začal Slovenský spevokol budovať vlastnú šatnicu. Spočiatku to robili tak, že si herci dávali šiť kostýmy, ktoré im potom spolok za¬platil. Takto nadobudnuté veci stali sa základom spolkovej garderóby. (Zápisnica z výborového zasadnutia Slovenského spe¬vokolu zo 16. marca 1875, LA MS.) Neskoršie už kostýmy kupovali. Napríklad roku 1877 kúpili v Banskej Bystrici šiat za 385 zl. Takto Spevokol šatnicu postupne zveľaďoval. Kostýmy požičiavali aj ostatným ochotníckym divadelným krúžkom. Spočiatku zadarmo, neskôr za úhra¬du skutočných výdavkov. V tom období to bola vlastne jediná materiálna pomoc, s ktorou mohli ochot¬nícke krúžky počítať.
Dňa 25. januára 1922 z podnetu martinského Slovenského spe¬vokolu a za mimoriadnej materiálnej a personálnej pomoci Matice slovenskej sa založilo v Martine Ústredie slovenských ochotníc¬kych divadiel (ďalej len ÚSOD), ktoré si za jednu z prvých úloh predsavzalo zriadiť garderóbu, aby ochotníci mohli hrať aj histo¬rické hry, pre ktoré do toho času kostýmov prakticky nebolo. Trvalo dlhší čas, kým sa podarilo pracovníkom ÚSOD-u vytvoriť šatnicu, ktorá by sa stala spoľahlivým dostupným pomocníkom divadelných krúžkov. V roku 1925 v časopise Slovenský ochotník I, str. 19, ÚSOD uverejnil, že jeho garderóba má tieto kroje: „22 mužských sedliackych krojov, 11 bielych, 11 čiernych, 9 košieľ, 10 širokých klobúkov, 2 žandárske (maďarské) kroje, 2 kňazské reverendy a 2 lokajské fraky. K tomu máme dva tucty rozličných parochien.“ V správe boli uvedené i ceny za zapožičanie kostýmov: svo¬jim členom po 5 korún za nohavice, vestu a kým zásoba postačí i košeľu. Za klobúk rátame 3 koruny, za žandársky kroj 10 korún (nohavice, blúza, klobúk), požičanie kamže stojí 8 korún, lokajského fraku 4 koruny.“ Ceny za požičanie kostýmov boli na vtedajšie pomery dosť vysoké. Pritom nečlenovia platili za jeden kroj ešte viac. Za sprostredkovanie národných krojov z miestneho podniku Lipa ÚSOD účtoval svojim členom 15 korún, ale nečlenovia za-platili za tú istú službu 45 korún. V roku 1925 utŕžil ÚSOD za požičanie krojov od krúžkov 1 227 korún. Hoci to boli len skromné služby, čo vidieť i z výnosu, chvályhodné bolo, že ÚSOD začal cieľavedome budovať vlastnú šatnicu.
K zbierke krojov prispeli aj miestne odbory Živeny, ktoré z vlast¬nej iniciatívy zakúpili národné kroje a potom ich darovali ÚSOD-u. Niektoré členky darovali i svoje vlastné kroje. V tejto akcii boli najúspešnejšie miestne odbory Živeny v Bánovciach, Bratislave, Lučenci, Nitre, Ružomberku a Trenčíne.
Významný krok pre rozvoj šatnice sa urobil 11. novembra 1930 na zasadnutí výboru martinského Slovenského spevokolu, na kto¬rom sa zúčastnili aj Štefan Krčméry a Henrich Bartek, ktorí vyslovili požiadavku, aby Slovenský spevokol deponoval svoju šatnicu do garderóby ÚSOD-u. Výbor s týmto návrhom súhlasil. Ako protihodnotu požičiaval ÚSOD spolku kostýmy zadarmo.
Príležitostne ÚSOD prikupoval predovšetkým ľu¬dové kroje. Niekedy sa mu podarilo získať i celé šatnice. Napríklad roku 1936 bola prevezená šatnica z Prahy, roku 1939 požičovňa kostý¬mov zo Žiliny. V roku 1942 si dal ÚSOD výnimočne vyhotoviť nie¬koľko garnitúr kostýmov, najmä pre hru Marína Havranová od Ivana Stodolu. Vďaka iniciatíve sa pracovníkov sa v roku 1947 podarilo odkúpiť šat¬nicu v Prahe (majiteľ Karel Darebný) v hodnote 400 000,- Kčs. Takto sa šatnica pomaly rozrastala.
Prácu šatnice ovplyvňovala i skutočnosť, že sa často premiesťo¬vala z jedného provizória do druhého a menilo sa aj jej organizačné členenie. V tridsiatych rokoch bola umiestená v budove Matice slovenskej, o desať rokov neskôr v prvej budove Neografie, odkiaľ sa musela v krátkom čase (1. mája 1942) presťahovať do budovy Robotníckej sociálnej poisťovne. Nakoniec šatnica ÚSOD-u zakotvila v budove bývalého slovenského gymnázia na Memorandovom námestí.
Dňa 23. januára 1949 prijalo mimoriadne valné zhromaždenie ÚSOD-u jednomyseľne uznesenie, podľa ktorého sa ÚSOD včlení do Matice slovenskej, a to tým spô¬sobom, že s platnosťou od 1. januára 1949 Matica slovenská pre¬berie celú majetkovú podstatu ÚSOD-u so všetkými jeho aktívami i pasívami. Divadelné dielne v MS sa členili na tri výrobné sektory: diva¬delnú dielňu, kde sa vyrábali javiskové zariadenia – opony, kulisy, horizonty, mechanizmy k oponám, osvetľovacie telesá, ďalej na bábkarskú dielňu, kde sa vyrábali bábky a bábkové javiská, a na¬koniec na divadelnú šatnicu.
So zlúčením ÚSOD-u s MS sa uskutočnilo i zlučovanie diva¬delných krúžkov s miestnymi odbormi MS.
Roku 1950 sa z divadelných dielní utvoril závod. Dielne dostali aj nový spoločný názov – Dielne pre osvetové pomôcky pri Matici slovenskej. V rámci MS sa blahodarne rozvíjali do konca roka 1953, keď v dôsledku reorganizácie činnosti Matice slovenskej prešli dielne už ako podnik do novozriadeného centrálneho kultúr¬neho zariadenia – Slovenského ústredia ľudovej umeleckej tvori-vosti so sídlom v Bratislave.
Začal sa i ďalší rozvoj šatnice. Pribudli nové pracovné sily. V tom období mala šatnica okolo 2 000 kusov jednotiek. Budovala sa ako národopisná klenotnica, ktorej cieľom bolo zachytiť do fondov naj¬charakteristickejšie a najkrajšie slovenské národné kroje. Jej fond mal slúžiť súborom ľudovej umeleckej tvorivosti, ktoré si kroje požičiavali priamo v šatnici. Boli však aj väčšie akcie, ako napríklad I. alebo II. celoštátna spartakiáda, Národopisné slávnosti vo Východnej a pod., keď šat¬nica vypomohla naraz stovkami krojov. Postupne sa fond dopĺňal i his¬torickými krojmi. Ich výrobcami boli vlastní pracovníci – kolektív krajčírok.
V období vzniku divadelných dielní roku 1955 prešla i šatnica pod správu novovzniknutej inštitúcie, ktorá neskôr ako Divadelná technika spravovala majetok už premenova¬nej Požičovne kostýmov a krojov. Po vybudovaní nového výrobno-prevádzkového areálu Divadelnej techniky uvoľni¬la šatnica priestory gymnázia pre pamiatkové účely mesta a presťahovala sa do novopostavených priestorov Divadelnej služby, n. p., v Martine, ktorého súčasťou sa stala.
Obstarávanie ďalšieho inventáru ako slovenských krojov, divadelných kostýmov a doplnkov sa už realizovalo zo štátnych dotácií a presunom divadelných kostýmov z profesionálnych divadiel v Bratislave, Nitre, Zvolene, Prešove i Koši¬ciach.
V roku 1993 podnik Divadelná technika skončil svoju výrobnú i hospodársku činnosť. Požičovňa kostýmov a krojov bola na základe rozhodnutia ministra kultúry delimitova¬ná späť do Matice slovenskej, v ktorej sa datujú prvé kroky jej vzniku. Po dvoch rokoch sa v máji 1995 presťahovala z priestorov na Ulici Ambra Pietra v Martine do priestorov v Priekope.
Toľko v krátkosti z histórie, pretože informácie o všetkých aktivitách Požičovne kostýmov a krojov v minulosti by zabralo viac priestoru.
Počty – orientačne:
Kroje ženské + dievčenské – 870
Kroje mužské – 730
Kroje chlapčenské –300
Kostýmy dobové – dámske – 310
Kostýmy dobové – pánske – 600
Kostýmy karnevalové (D+P) – 300
Kostýmy karnevalové detské – 530
Kostýmy + kroje spolu – 3.640
Parochne – 350


DIGITÁLNY ARCHÍV MATICE SLOVENSKEJ
